Naše prvé stretnutie nebolo zo strany jeho rodiny vôbec dobrovoľné – Kubova kardiologička mala podmienku: buď chlapec začne okamžite chudnúť alebo bude musieť spolu s inými obéznymi deťmi podstúpiť kúpeľný pobyt zameraný na redukciu hmotnosti na opačnej strane Slovenska. Pre rodičov bolo nemysliteľné pustiť svojho jediného syna na niekoľko týždňov do neznámeho sveta, Kubo si nedokázal predstaviť odlúčenie od konzoly svojho počítača...
V tom čase sedemnásťročný Kubo vážil 137 kg pri výške 187cm. Na pohľad síce vyzeral ako zdatný zápasník sumó, no údaje z jeho zdravotnej dokumentácie boli viac ako alarmujúce – vysoký cholesterol, hypertenzia a porušená glukózová tolerancia. Jeho mama však nebola situáciou ktovieako znepokojená: „Viete, Kubíček nemôže za to, že je trochu pri sebe – my to máme proste v génoch. Moja mam si už roky pichá inzulín a aj mňa to už čo nevidieť čaká.“
Ďalej sa dozvedám, že Kubo sa vyskytuje vlastne len na dvoch miestach zemegule – doma a v škole. Jeho prepravu medzi týmito bodmi zabezpečuje dennodenne otec – autom (až neskôr sa dozviem, že sú to len dve zastávky električkou). Doma využíva Kubo čas na tri základné činnosti – spánok, jedlo a počítačové hry.
Stravovanie v spoločnej domácnosti má na starosti už spomínaná babička – diabetička. Vyslovím presvedčenie, že vzhľadom k svojej diagnóze varí babička určite predovšetkým diétne jedlá. Pri tejto mojej zmienke mávne Kubova mama rukou a zašveholí niečo o tom, že babička varí tak, aby boli všetci sýti a šťastní...
Kubo hľadí po celý čas niekde mimo mňa - vcelku pochybujem, že vôbec vníma konverzáciu. Vidím ho len z profilu – má husté brčkavé vlasy a ukážkové mihalnice. Využijem chvíľu, keď sa jeho mama vzdiali navštíviť toaletu a oslovím ho priamo: „Kubo, a ty sám chceš schudnúť?“ Pozrie sa na mňa prekvapene a vtedy po prvýkrát uzriem jeho oči – veľké, jasno modré oči, po okraj naplnené rezignáciou: „Ja by som aj chcel.... ale neverím, že by sa to u nás doma dalo...“
Spätne sa už nepamätám, či to spôsobila farba jeho očí alebo tá bezbrehá rezignácia v nich, ale vyletela zo mňa veta, ktorá, ako sa neskôr ukázalo, bola pre Kuba veľkou motiváciou: „Kubo, ty si kus krásneho chlapa ukrytý v kusisku tuku... a som si istá, že by Ti stálo za to, keby si sa z toho vyhrabal...“
Na tom pamätnom prvom stretnutí sme sa dohodli jedine na tom, že Kubo zredukuje svoju každodennú spotrebu pečiva – namiesto obvyklých desiatich rožkov si dopraje denne len tri... a nebude jesť ovocie po večeri... Pravdupovediac viac som dúfala ako verila, že sa mu to podarí dodržať...
Ďalšie dva termíny stretnutí zrušila Kubova mama kvôli svojej pracovnej zaneprázdnenosti a tak sme sa stretli až po viac ako troch mesiacoch. Neverila som vlastným očiam – Kubo viditeľne schudol - ako som sa o chvíľu dozvedela od neho samého - takmer 12 kg. Netajila som sa nadšením a chválila som jeho odhodlanie a pevnú vôľu – Kubo sa šťastne pýril, no jeho mama spokojná nebola: „Viete, Kubíček úplne prestal jesť chlieb a pečivo... pani doktorka na kardiológii nás síce veľmi chválila, ale žiaden človek predsa nemôže žiť absolútne bez chleba, to proste nejde. Povedzte mu, že aspoň pár rožkov denne musí zjesť...“
Pýtam sa na pitný režim v rodine – dozvedám sa, že ten má na starosti manžel. Pravidelne chodí nakupovať do Metra, lebo oni pijú naozaj len tie kvalitné nealko nápoje - tak dva tri litre denne na osobu. Kubo má v obľube Fantu, Sprite a Pepsi Colu, no niekedy si dá aj Kofolu. Predychávam a hľadám v notebooku prezentáciu o tom, koľko cukru obsahujú spomínané nápoje. Zatiaľ čo to ukazujem Kubovi, pýtam sa jeho mamy, ako sa má babička. Dozvedám sa, že sa jej výrazne zhoršil zrak a nezvláda už tak bravúrne každodenné varenie.
Vysvetľujem Kubovi, že diabetická retinopatia je najviac obťažujúca komplikácia cukrovky, ktorá v konečnom štádiu vedie k slepote. Zaznamenávam zdesenie v jeho očiach – zrejme si predstavil každodennú realitu bez možnosti vidieť – nielen na monitor svojho počítača. Navrhujem výzvu – čo keby Kubo skúsil vypiť denne len jednu fľašu nealko a dve fľaše minerálky? Ak to dá, dostane odo mňa veľmi špecifický darček, ktorý mu pomôže splniť jeho sny... Kubo okamih váha, predstava tajomného darčeka ho láka, no pragmaticky sa ma pýta, ako dokážem sledovať, či ma nepodvádza... odpovedám, že viem, koľko by pri dodržaní tejto výzvy mal schudnúť...
Ďalšie stretnutie sme si naplánovali na začiatok februára, no došlo k nemu až v polovici mája – babičkin zdravotný stav sa zhoršil, Kubova mama bola zaneprázdnená. Kubo vošiel ako víťaz – bolo jasné, že to dal: „Pre istotu som pil celé dni iba minerálku a keď sa minula, aj vodu z vodovodu... Schudol som 14 kg, je to dosť na ten darček?“ Super, chválim ho, je to skvelé. No jeho mama si robí starosti, že „...soli obsiahnuté v tých minerálkach zničia Kubíčkovi obličky a čo už len tá voda z vodovou, veď je to hnus a špina...“
Kubo si teda zaslúžil svoj tajomný darček – podávam mu škatuľu previazanú mašľou. Sú v nej staršie športové hodinky, ktoré u nás doma momentálne nemajú využitie. Vysvetľujem Kubovi, čo všetko tie hodinky dokážu merať – okrem iného aj počet krokov prejdených za deň. Kým Kubo stihne protestovať, navrhujem mu stávku: ako náhle prejde desať za sebou nasledujúcich dní minimálne 10 000 krokov denne, zoznámim ho s chlapíkom, ktorý dokáže zohnať najnovšie verzie akýchkoľvek počítačových hier... Kubova mama zmätene protestuje, že taký drahý darček nemôžu prijať, ale Kubo pevne zviera hodinky, ako svoju vstupenku do zasľúbenej zeme...
Nasledujúce týždne som si myslela, že Kuba už viac neuvidím. Jeho mama zrušila termín stretnutia najprv kvôli dovolenke, potom kvôli svojej chorobe. A tak som v polovici júla napísala Kubovi na fb: „Ahoj, Kubo, ako sa darí?“ Odpoveď prišla až o tri hodiny: „Dá sa, ale okrem chodenia toho veľa nestíham...“ A vzápätí pristál v mojej emailovej schránke grafický výstup z Kubových hodiniek – ešte že som sedela... Kubo bol už celkom blízko cieľa – viac ako dva týždne dával denne 8 500 až 10 000 krokov...
Keď vezmeme do úvahy, že ešte v máji bol jeho životný štandard maximálne 1000 krokov denne, bol to úžasný posun.
“Kubo, to je skvelé, si chlapík, ako si to dokázal? Hádam si chodieval pešo do školy?“
„No, to mi naši nedovolili... ale chodieval som v škole cez prestávky po schodoch a teraz v lete chodím vonku po sídlisku – akože idem nakupovať a tak...“
„A chceš mi prezradiť, koľko vážiš?“
Na odpoveď som musela chvíľu čakať...
„Vydržte kým dám 10 x 10000 krokov, potom sa odvážim, OK?“
„OK :-)“
Nuž musela som vydržať ešte ďalších pätnásť dní... až včera mi Kubo poslal email:
„Dal som to – dôkaz v prílohe. Vážim 95 kg J... a ešte Vám posielam foto... a ďakujem :-)“
V prílohe som okrem výstupu z pedometra našla selfie, na ktorej o tretinu štíhlejší Kubo drží okolo pliec drobnú blondínku s kokeršpanielom v náručí... a všetci traja žiaria šťastím :-)
