Naše prvé stretnutie bolo poznamenané príšerným počasím - bola búrka, hrmelo, blesky križovali oblohu. Teo prišiel zmoknutý do nitky a zdalo sa, že mu je to jedno. Sťažka dopadol na stoličku a pozrel sa na mňa ako na malé kuriatko, ktoré sa znenazdajky vyskytlo v jeho zornom poli. A veru som sa pri ňom aj cítila drobučká – Teo má výšku presahujúcu dva metre a v tom čase vážil vyše 160kg. Oznámil mi, že teda prišiel, lebo dary sa neodmietajú. A potom sa zadíval niekam nad moju hlavu a privrel oči...
Chvíľu sme takto ticho sedeli a ja som mala možnosť sa naňho dívať. Utrápené črty tváre, sinavo biela pleť človeka, ktorý sotva kedy trávi čas na čerstvom vzduchu, na premoknutom svetri fľaky. „Teo, čo sa Vám stalo?“ – spýtala som sa ticho. Dlho som čakala na odpoveď... A potom som sa pomedzi hrmenie a blesky dozvedela Teov príbeh – príbeh vrcholového športovca, ktorému zranenie v zlomku sekundy vzalo šancu na športovú kariéru a krátko na to sa mu rozpadol aj vzťah so ženou, o ktorej bol presvedčený, že bude matkou jeho detí...
Momentálne bol bez práce, koketoval s užívaním antidepresív a prejedal sa horalkami... Nevedel si predstaviť návrat k športu, nestretával sa s nikým zo svojej minulosti, zriedkakedy chodieval von... Jedinou dobrou správou bolo, že Teo vedel variť, ale pre neho samého sa mu variť nechcelo... V hlave mi skrsla myšlienka: „Teo, chcela by som vás s niekým zoznámiť – našli by ste si niekedy predpoludním hodinku?“ „Nechcem sa zoznamovať, nepotrebujem nikoho...“ odvrkol zachmúrene. „Chápem, že vy nikoho nepotrebujete, ale viem o niekom, kto možno potrebuje práve vás...“
Matilda je skvelá mladá žena približne v Teovom veku. Pre piatimi rokmi porodila krásne chlapča mužovi, ktorý ju krátko na to opustil. Chlapec dostal meno Max a všetku lásku svojej nešťastnej matky. Po dvoch rokoch bolo zrejmé, že Max dostal do vienka aj autizmus. Matilda s ním bola päť rokov doma a žila zo stále sa stenčujúcich úspor. V tom čase intenzívne hľadala niekoho, kto by sa jej o Maxa postaral, zatiaľ čo ona bude v práci. Jednou z požiadaviek na opatrovníka však bolo každodenné varenie kvalitnej domácej stravy.
Neviem, čo sa odohralo v Maxovej duši, keď prvýkrát uvidel Tea sediaceho na pohovke v ich obývačke, ale sám od seba si sadol na zem k jeho nohám a pozorne si prezeral jeho ponožky. Teo bol Maxom od prvej chvíle očarený – očividne ho dojal príbeh plavého zelenookého chlapčaťa a jeho statočnej matky. Dohodli sa s Matildou, že to spolu skúsia...
Zhruba o mesiac mi Teo zavolal. S Maxom im to šlo výborne, trávili spolu denne 8 až 10 hodín, no Teo cítil, že je mu jeho obezita na príťaž. Mal čo robiť, aby Maxovi stačil na prechádzkach a večer ho bolievali nohy i kríže. A okrem toho, došli mu nápady, čo by mohol Maxovi variť...
A tak sme sa začali s Teom pravidelne stretávať. Snažili sme sa nájsť kompromis medzi tým, čo má rád Max a čo môže jesť chudnúci Teo, aby mohli spolu obedovať. Na horalky už Teo ani len nepomyslel, sám dokonca navrhol, že by mohol ráno, ešte pred tým, než pôjde k Maxovi, behávať. A tak som sa istý čas budila na to, že mi pípol viber od Tea, v ktorom mi posielal fotky zo svojich ranných behov. Telo športovca reagovalo na úpravu stravy a obnovenú fyzickú aktivitu veľmi rýchlo – Teo schudol za osem mesiacov 38 kíl...
Dnes sa mi však zveril, že ešte veru nie je so sebou spokojný – chcel by do leta zhodiť ďalších 12 až 15 kíl a trochu popracovať na svojom bruchu: „Chápete, nechcem mať na ňom tehličky, len nech to trochu lepšie vyzerá...“ Zvedavo sa pýtam prečo teda do leta a či máme aj nejaký konkrétny dátum? „Nuž v júni by sme chceli s Matildou zobrať Maxa prvýkrát k moru, tak aby sa tam za mňa nehanbili...“ s úsmevom prezrádza Teo.
