O Klárike, čipkovanej bielizni a čokoláde

Autor: Gabriela Sabolová | 18.7.2015 o 13:08 | Karma článku: 13,59 | Prečítané:  4517x

Kláriku som spoznala minulý štvrtok v obchode so spodnou bielizňou. Držala v ruke čipkovanú podprsenku a s iskrou v oku sa ma spýtala: „Čo poviete, hodí sa mi tento kúsok  k pleti?“

Pár sekúnd som na ňu ohromene civela – predo mnou stála žena, ktorej vrásky i sivé, na krátko ostrihané vlásky, svedčili o veku minimálne 60+... podarilo sa mi však vykúzliť úsmev a zároveň vyjadriť presvedčenie, že na jej opálenej pleti práve táto farba skvele vynikne. Obe sme sa ešte chvíľu motkali po predajni, no ja iba preto, aby som ju mohla po očku fascinovane pozorovať. Nevysoká, štíhla žena vyžarovala viac vitality a optimizmu, ako trieda čerstvých maturantiek...

Takmer súčasne sme pristúpili k pultu s úmyslom zaplatiť za nákup. Mala som  v ruke voucher na celkom slušnú zľavu a tak som jej ponúkla, že zaplatím za obe naše kôpky a potom sa vyrovnáme. Nadšene súhlasila, no iba s podmienkou, že prijmem jej pozvanie na kávu. V blízkej kaviarničke si vybrala to najpohodlnejšie kreslo. Keď pribehol čašník,  objednala si kávu a s úsmevom odmietla koláčik: „Ďakujem, neprosím si, som abstinujúca čokoholička“. V tej chvíli som túžila po jedinom – spoznať jej životný príbeh:

„Viete, odkedy sa pamätám, vlastne celú svoju dospelosť, riešila som to, že som tlstá. Držala som všetky možné diéty a postupne som priberala – každých päť rokov som narástla o jednu konfekčnú veľkosť. Krátko pred päťdesiatkou som  vážila 117 kg. V tom čase som si už bola schopná pripustiť, že som závislá na čokoláde. Jedávala som jej denne aj pol kila, nedbala som na to, či je mliečna, horká, ochutená... jej na jazyku rozplývajúca sa sladkosť bola mojou drogou.

Potom sa narodil môj prvorodený vnúčik – Lukáš. Prišiel na svet v siedmom mesiaci, nemal vyvinuté pľúcka, deväť týždňov strávil v inkubátore. Bojoval statočne, no boli chvíle, keď jeho život visel na veľmi tenkom vlásku. Nie som veriaca, ale v tom čase som sa často modlila. Úľavu mi priniesla až myšlienka, že ja musím priniesť obetu, aby on prežil. A tak som sa zo dňa na deň rozhodla, že sa vzdám toho, čo mám najradšej - čokolády... bolo to, akoby som sa vzdala časti samej seba... trpela som, ako každý abstinujúci závislák...

Keď priniesli mladí Lukáška z nemocnice, nebol v našom dome ani kúštik čokolády. Starostlivosť o malého ma celú pohltila - dcéra mala po pôrode zdravotné problémy a zať ťahal dve zamestnania. Chlapča cez deň málo spávalo, bolo sa mu treba neustále venovať. Boli dni, keď som sa sotva stihla najesť, večer som padala únavou do postele. Na čokoládu som si nespomenula celú večnosť, no postupne som vyťahovala zo skríň dávno odložené oblečenie menších veľkostí...

Lukáš rástol ako z vody, postupne vo vývoji doháňal rovesníkov, obchádzali ho choroby i bolesti zúbkov. V deň, keď oslavoval prvé narodeniny som vážila už len 79,8kg... Celá šťastná piekla som mu večer pred oslavou tortu. Ani neviem, prečo som sa rozhodla pre čokoládovú...  oblizla som varešku, ktorou som miešala krém a v ústach som pocítila starú známu blaženosť. Vareška začala akoby sama od seba kmitať medzi miskou a mojimi ústami.... Po chvíli, upierajúc oči do prázdnej misky, bezmocne som sa rozplakala...

Pár hodín po polnoci som uvarila do torty ananásový krém. Ráno sa Lukáško  zobudil s plačom – celý bol rozpálený, prerývane plakal, nevedel sa nadýchnuť. Utekali sme na pohotovosť a odtiaľ rovno do detskej nemocnice – hospitalizovali ho so zápalom pľúc. Mladí sa trápili otázkami, kde a ako sa mohlo dieťa nakaziť, ale ja som vedela svoje - Lukáškov zdravotný stav len zrkadlil moju závislosť na čokoláde...

Deň a noc som strávila plačúc na lavičke v nemocnici. V spomienkach som sa vrátila do detstva, kde sa stala pre mňa čokoláda útočišťom pred prísnym, trestajúcim otčimom. Jedávala som ju potajomky ukrytá v kúte za starým perinákom, minula som na ňu všetky svoje úspory, kradla som ju z vianočného stromčeka i z babičkinho príborníka. Vydávala som sa mladučká, v snahe uniknúť z domu. Nedostatok lásky a pochopenia zo strany manžela som dlhé roky tiež riešila čokoládou. Tam na nemocničnej lavičke som úprimne odpustila všetko všetkým a predovšetkým sama sebe...

Odvtedy som nemala v ústach ani len štipku čokolády... a je to už dlhých 14 rokov. Som šťastnejšia ako kedykoľvek predtým, teším sa z každého nového dňa a najmä zo svojho vnuka...“

V tom sa ozvalo pípnutie Klárikinho telefónu. Siahla po ňom s úsmevom a s dojatím v hlase mi prečítala čerstvú smsku od Lukáša: „Čau, babi, v sobotu hráme zápas, prídeš?“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?